Se Zuzanou Mitošinkovou ze slovenského nakladatelství Egreš o tom, jak se úcta k přírodě projevuje v knihách, které vydává

Na vašem webu se můžeme dočíst, že Egreš je: ,,spomienka na detstvo. Na záhradu starých rodičov. Na úctu k prírode.“ Jak vypadala zahrada vašich prarodičů?

Bolo to doslova dlhé a široké humno, v ktorom starí rodičia pestovali ešte aj šafrán. Našli by ste tam všetko — tekvice, jahody, egreše, ríbezle, orechy, marhule, maliny, strukoviny, uhorky, papriky, zemiaky, mrkvu, paštrnák, bylinky, mak. Takmer ako keby ste dnes navštívili supermarket, naozaj tam bolo asi všetko. Táto rozmanitosť priťahovala aj množstvo malých obyvateľov, ktorých ma bavilo sledovať a objavovať. Spomínam si, keď skoro ráno padla rosa na trávu, musela som doslova poskakovať, aby som nezašliapla malú rosničku. Čo mi pamäť siaha, nikdy v detstve sme neboli odkázaní na nákup zeleniny alebo ovocia z obchodu, všetko sme mali od starých rodičov. Na jar a v lete čerstvé sezónne plodiny, na zimu množstvo zaváranín či kvasenej zeleniny. Teraz to vnímam ako obrovské šťastie a dar, dnes by som za také humno neviem čo dala.

Jak jste došla k názvu Egreš?

Egreš vznikol práve kvôli už spomínanému humnu u starých rodičov. Vždy tam bolo toľko egrešov (red. pozn. egreš je ve slovenštině angrešt), že sme sa mohli prejesť do prasknutia. Keď som hľadala názov, chcela som niečo hravé, niečo, čo možno vzbudí u ľudí príjemný pocit a nostalgiu. A to egreše v tej dobe určite boli. V ponuke obchodov či dokonca aj na trhoch ich málokedy zoženiete. Je to taký výnimočný a nedostatkový plod. Takmer ako ten náš Egreš (smích).

Tento článek je dostupný pro předplatitele. Předplaťte si Online magazín o dětských knihách nebo se přihlaste: